Mnohí podnikatelia, najmä malí a strední, často využívajú na vystavenie faktúr rôzne aplikácie a weby, kde je prednastavená splatnosť faktúr 14 dní. Je to však správne z pohľadu práva? Aké to má právne následky? V skratke si to vysvetlíme práve v tomto článku.
Obchodný zákonník neupravuje minimálnu, ale iba maximálnu splatnosť faktúry. Maximálna splatnosť faktúry podľa ustanovenia § 340a Obchodného zákonníka je 60 dní odo dňa doručenia faktúry alebo inej podobnej výzvy veriteľa, resp. odo dňa poskytnutia plnenia zo strany veriteľa. Ak sa však zmluvné strany výslovne dohodnú, môžu aj túto 60-dňovú lehotu predĺžiť, ak taká dohoda nebude v hrubom nepomere k právam a povinnostiam veriteľa.
Vo všeobecnosti je možné uviesť, že splatnosť peňažného záväzku dlžníka určuje dohoda zmluvných strán. Vzhľadom na vyššie uvedené môžete z toho dôvodu s obchodným partnerom ľubovoľne dohodnúť splatnosť záväzku v rozmedzí 1 až 60 dní. Samozrejme pri dohadovaní dĺžky splatnosti záväzku je potrebné prihliadnuť na charakter uzatváraného obchodu, prípadnú obchodnú prax medzi zmluvnými stranami…
Čo však v prípade absencie písomnej dohody (či už e-mailom alebo písomnou zmluvou) o splatnosti peňažného záväzku dlžníka? Klient si telefonicky objedná tovar a Vy mu ho dodáte v čo najkratšom čase. Akú splatnosť dať na faktúru?
Odpoveď nájdeme v ustanovení § 563 Občianskeho zákonníka, ktorý sa v tomto prípade uplatní aj na obchodnoprávne vzťahy. Podľa toho ustanovenia „Ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. “ V tomto prípade podľa aplikačnej praxe je možné za formu výzvy považovať aj doručenie faktúry, kde je uvedená splatnosť. Dlžník sa však dostane do omeškania uplynutím splatnosti faktúry iba v prípade, že je táto splatnosť medzi zmluvnými stranami písomne dohodnutá.
Tu sa však dostávame do rozporu s ustanovením § 365 Obchodného zákonníka, ktorý upravuje omeškania dlžníka pri plnení svojho peňažného záväzku. Podľa tohto ustanovenia sa dlžník dostane do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku až keď nesplní riadne a včas v lehote 30 dní od doručenia dokladu (faktúry) alebo od poskytnutia plnenia veriteľom.
Z toho je teda možné vyvodiť, že ak neexistuje medzi obchodnými partnermi výslovná písomná (aby sa dala v súdnom konaní preukázať) dohoda o splatnosti faktúry (peňažného záväzku dlžníka), dlžník sa dostane do omeškania a veriteľovi vznikne nárok na úroky z omeškania v zákonnej výške až po uplynutí 30 dní od doručenia dokladu (faktúry) alebo poskytnutia plnenia veriteľom (bez ohľadu na splatnosť uvedenú vo faktúre). Zároveň veriteľovi popri nároku na úroky z omeškania vzniká aj nárok na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- €.